ALENKA 

MÔJ PRÍBEH

"Ako všetky deti, aj ja som mala rada zvieratká. Len u mňa sa to neskončilo pri obdive, ja som ich aj nosila domov a všetkým som chcela pomôcť. Rodičia sa z toho veľmi netešili, ale časom rezignovali a snažili sa ma aspoň trochu brzdiť a usmerňovať. Takže sme občas mali doma všetko možné, aj nemožné. Od žubrienky, cez malých ježkov a zraneného holuba až po mačky a psíkov. Nakoniec mi dovolili mať doma rybičky, potom škrečka a morča.

Vždy som hovorila, že keď budem veľká, budem mať veľa zvierat. Moje deti boli asi jediné v triede, ktoré nemuseli doma prosiť, aby mohli mať zvieratko, stále sme nejaké mali.

​

Moje dievčatá vyrastali s krásnou fenkou rasy Čau-čau Bety a neskôr sme zachránili z ulice zúbožené, veľmi choré mačiatko. To vyrástlo na veľkého kocúra Čiča, ktorý bol naozaj výraznou mačacou osobnosťou a prežil s nami dlhých 17 rokov.

Keď bol Čičo dvanásťročným pánkom v najlepších rokoch, pribudli k nemu postupne ďalšie dve mačatá, ktoré sme tiež pozbierali vonku, Simba a Riško. Vtedy už som občas niekoho z ulice zachránila a umiestnila u dákeho známeho, ale ešte to bolo viac menej náhodné.

​

Až keď sa moje dcéry rozbehli do sveta a uvoľnila sa doma izba, začala som pomáhať mačkám z ulice intenzívnejšie a cielene.

​

Brávala som do dočasnej opatery opustené mačiatka, dospelé choré alebo zranené mačičky, ktoré súrne potrebovali pomoc. Prešli u mňa karanténou, potrebnou liečbou a potom sa hľadal nový domov. Tiež som sa snažila kastrovať mačičky z ulice, ktoré som vonku kŕmila. Verte, že mačiatka, ani dospelé mačky nečaká na ulici šťastný život.

Tak sa u mňa vystriedalo už veľa mačacích osudov. Niektoré našli svoj domov rýchlo, iné si na svojho človeka museli počkať dlhšie. Momentálne som depozitárkou občianskeho združenia a počet mojich mačacích podnájomníkov sa pohybuje okolo čísla 10 a viac.

​

A s tým súvisí aj malý problém, keď mám v pláne niekam odcestovať. Dať toľko mačiek do hotela pre zvieratká je z viacerých dôvodov nereálne. Ak nemáte v rodine vhodnú obeť, ktorá by sa postarala, máte smolu, docestovali ste.

Zostávajú kamaráti a ochotní známi. Ale ako? Budú k vám behať dvakrát denne? Rozdáte mačky viacerým k nim domov? Čo na to ich rodiny? A hlavne čo na to naše mačky???

​

Všetci, čo máme s nimi skúsenosti vieme, že cesty prepravkou a sťahovanie do priestorov, ktoré nepoznajú z celej duše nenávidia. Okamžite sa vystresujú na maximum a môžu sa dostaviť aj neželané zdravotné, či psychické reakcie.

A tak som sa postupne dopracovala k nápadu, ponúkať službu – opatrovanie mačiek u nich doma, v domácnosti ich majiteľov.

​

Nemôžem si to žiaľ dať patentovať, nie som prvá, ktorú to napadlo. Takéto služby už v zahraničí fungujú. Vyskúšala si ich aj moja staršia dcéra, ktorá má dve mačky a dlhodobo s nimi žila v zahraničí. Bola nadmieru spokojná nielen ona, ale hlavne mačky.

​

Od skončenia rodičovskej dovolenky s druhou dcérou som pracovala v bankovom sektore a rozhodla som sa vydať do celkom iných vôd. Podala som výpoveď (po 23 rokoch !!!) a rozbehla som ponuku takýchto služieb u nás na Slovensku."

​